Ako s dieťaťom zaobchádzate v jeho detstve, tak bude ono zaobchádzať s vami, keď budete starí

Prednášky o výchove detí a rady psychológov ohľadom rodinných vzťahov sú efektívne a majú zmysel iba v tom prípade, že rodičia sami sú v psychologickom slova zmysle vyrovnaní alebo aspoň stabilní.

Pokiaľ ste nešťastní, nedokážete s dieťaťom nadviazať také vzťahy, aby bolo šťastné. Ak ste šťastní rodičia, nemusíte sa o to nijako zvlášť snažiť.

Mnohí ľudia sa domnievajú, že s nimi ako s rodičmi je všetko v poriadku; problémy majú iba deti. Veľmi sa čuduje, keď v jednej rodine vyrastajú dve úplne iné deti. Jedno sebaisté, úspešné a priebojné, premiant triedy. A druhé je zakomplexovaný smoliar, večne fňukajúci alebo agresívny. Pritom to vypovedá o jedinom: deti sa v rodine cítili každé úplne inak a jednému z nich sa nedostávalo dostatočnej pozornosti. Jedno bolo citlivejšie a bolo by potrebovalo viac lásky, lenže rodičia si to nevšimli.

Dbať na to, aby dieťa bolo oblečené, obuté a nakŕmené, to je starostlivosť, nie však výchova. Bohužiaľ sa ešte stále mnoho rodičov domnieva, že to stačí.

Ako s dieťaťom nakladáte v jeho detstve, tak bude ono zaobchádzať s vami, keď budete starí.

Keď sa dieťa narodí, pokladáte to za zázrak. Ste šťastní, že ste sa stali rodičmi, robíte všetko, aby mu bolo dobre, radujete sa zo styku s ním a ste nadšení každou maličkosťou. Potom má šesť rokov a vyvstane medzi vami škola… Nič hrozného sa nedeje. Dieťa bude chodiť do školy, podľa možností zväčšovať svoje znalosti, rozširovať okruh známych ľudí, dospievať. Prečo by vás mal tento úplne prirodzený proces odcudziť? Škola je menej ako život a treba ju oddeliť od rámca vášho vzťahu s dieťaťom.

Škola má nielen naučiť matematike a literatúre. Má naučiť životu. V škole by mal človek získať nielen teoretické znalosti, ale aj praktické návyky: umenie komunikácie, nadväzovanie vzťahov, zodpovednosti za seba, za svoje slová a skutky, schopnosti riešiť problémy, dohovoriť sa, nakladať so svojím časom… Práve tieto návyky v dospelom živote podporujú sebadôveru a istotu.

Neúmerné obavy dieťaťa zo zlých známok sú zrkadlom reakcie dospelých. Pokiaľ rodičia reagujú na päťku, nezdary v športe alebo iné prepadáky pokojne, ak nestrácajú úsmev a hovoria: „Nič si z toho nerob“, zostáva dieťa pokojné, stabilné a nepochybne výsledky v učení porovná.

Nájde si takú oblasť, v ktorej bude úspešné

Pokiaľ na prvom stupni dieťa nezvláda látku a musíte s ním dlho vysedávať nad úlohami, potom problém netkvie v dieťati, ale v škole. Zložitejšie neznamená rozhodne lepšie. Dieťa nemá byť preťažované a nemá byť nútené doháňať látku vyžadovanú pedagógmi, spoliehajúcimi sa na ustavičnú pomoc rodičov, doučujúcich, internetu atď. V prvej triede by domáca príprava mala trvať od 15 do maximálne 45 minút.

Trestať deti je niekedy potrebné. Je však potrebné dôsledne oddeľovať dieťa od jeho konania, od toho, čo vykonalo. Aj napriek zlému správaniu ho stále milujete, to musí vedieť. Napríklad sa dohodnete, že sa dieťa pred vašim príchodom z práce naje, umyje po sebe riad a urobí si úlohy. Prichádzate domov a vidíte: jedlo nedotknuté, neporiadok, učebnica ešte v batohu pohodenom v predsieni. A dieťa sedí zahĺbané do tabletu. Najdôležitejšie v tej chvíli je nepremeniť sa vo fúrii a nezačať kričať, že z neho vyrastie lempl a budižkničemu. Bez akejkoľvek útočnosti choďte k dieťaťu, objímte ich a povedzte: „Mám ťa veľmi rada, ale tablet teraz nejaký čas mať nebudeš“. Môžete mu povoliť mobil, na ktorom nie je internet. Avšak revať, nadávať, urážať sa a prestať s dieťaťom hovoriť je úplne k ničomu. Nikdy na deti nekričte a vždy, v každom ich veku, rešpektujte ich dôstojnosť.

Vreckové by dieťa malo dostávať zhruba od šiestich rokov. Neveľké, avšak pravidelne vyplácané sumy, s ktorými smie nakladať podľa svojho. Je veľmi dôležité, aby sa peniaze nestali nástrojom manipulácie. Nevyzvedáme, za čo dieťa peniaze utratilo a výplatu čiastok nespájame s jeho úspechmi v škole alebo správaním.

Nemôžeme za deti prežívať ich život, rozhodovať, čo robiť majú a čo nie, riešiť ich problémy, vystavovať ich tlaku svojich ambícií, očakávaní a poučovania. Zostarneme a jedného dňa odídeme. Ako by potom vyzeral ich samostatný život?

Po celom svete študujú na univerzitách iba tí najmúdrejší a najbohatší. Ostatní idú pracovať, hľadať sami seba alebo si zarábať na vysokoškolské štúdiá. Nad tým sa treba včas zamyslieť. Dieťa v nás musí cítiť oporu.

Ak je dieťa ustavične opatrované, nevie, čo to znamená niesť zodpovednosť za vlastné činy, zostáva infantilné a zvádza ich akákoľvek možnosť porušenia zákazu. Dieťa si má byť isté, že ho rodina miluje, že si ho váži, počíta s ním a DÔVERUJE mu. Ak tomu tak bude, nepridá sa ku „zlej partii“ a vyhne sa mnohým pokušeniam, ktorým nedokážu odolať jeho rovesníci z rodín, kde to tak nie je a situácia nie je dobrá.

Neporiadok v izbe dospievajúceho dieťaťa zodpovedá jeho vnútornému stavu. Chaos v jeho duševnom svete tak nachádza svoj vonkajší výraz. Buďme radi, keď sa aspoň umýva, chcelo by sa povedať… Obrňme sa trpezlivosťou. Vyžadovať upratovanie a poriadok by sme mali iba vtedy, keď sa veci dieťaťa povaľujú mimo jeho izbu.

Vychovávať neznamená vysvetľovať, ako sa má žiť. To nefunguje. Deti sa rozvíjajú iba analogicky. Čo sa smie a čo nie, ako treba a ako naopak sa nesmie správať, to deti nepochopia z rodičovských slov, ale výhradne a iba na základe jednania rodičov. Ak otec prednáša synovi o škodlivosti alkoholu a sám sa doma objavuje netriezvy, sú tu veľké šance, že zo syna vyrastie alkoholik. To je určite krajný príklad, ale verte, že deti zachytia aj ďaleko jemnejšie a menej nápadné príklady a nepreberajú ich o nič menej presne. Stále platia slová klasikov: Učiť sa dá slovami, vychovávať iba príkladom.

Hovoriť o živote môžeme s deťmi všeobecne, určite nie v zmysle ako sa MÁ či NEMÁ žiť. Ak dokáže rodič s dieťaťom hovoriť iba o problémoch, má problém.

Ak sa dieťa pokúša dospelými manipulovať, ide o neurózu. Je potrebné nájsť jej príčinu. Zdravý človek nikým nemanipuluje, rieši svoje problémy priamo.

Keď s dieťaťom hovoríte, nekritizujte a neponižujte ich. Nehovorte o ňom, ale o sebe. Nehovorte „Si zlý“, ale „Myslím, že to neurobil dobre…“. Používajte formulácie ako „Páči sa mi, keď robíš to a to…“, „Bol by som rád, keby si…“. Menej kritiky, viac vecnosti a pozitivity.

Dieťa musí cítiť, že jeho rodičia sú láskaví a aj silní ľudia. Dokážu ich ochrániť, môžu mu niečo odoprieť, ale vždy konajú v jeho záujme a najmä – a to je najdôležitejšie – veľmi ho milujú.

M.Labkovský

Zdroj: www.adaline.cz

K téme

Zázračné účinky mrkvy na zdravie vlasov

Výborný nepečený jahodový koláč s bielou čokoládou